reklama

Žigmund Luxemburský III.

Kostnický koncil, reforma cirkvi i ríše, Storočná vojna, vojna s Benátkami, Turkami i husitmi. To sú len niektoré z úloh rímsko- nemeckého cisára a uhorského, českého a lombardského kráľa, Žigmunda Luxemburského

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Na koncile v Kostnici bol osobne prítomný iba jediný pápež Ján XXIII. Ten po zistení, že riešenie schizmy znamená zosadenie všetkých pápežov, vrátane neho, z mesta utiekol ( marec 1415). Tento čin ohrozoval samotné pokračovanie koncilu, čo Žigmund nehodlal dopustiť. Baldassare Cossa bol chytený a 29.5. 1415 koncilom zosadený. Útek podnietil koncil aby schválil dekrét Haec Sancta (6.4.1415), ktorým nadradil koncil nad pápeža. Gregor XII. predišiel svojmu zosadeniu abdikáciou pred koncilom prostredníctvom svojho vyslaného legáta ( 6.4.1415).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Zostávalo zosadiť posledného z trojice pápežov – Benedikta XIII. Nakoľko ten mal podporu pyrenejských kráľovstiev bola potrebná diplomacia. Koncil zvolil 15 členné posolstvo, ktoré malo Žigmunda sprevádzať na tejto diplomatickej misii. V auguste 1415 sa v Perpignane stretol s Ferdinandom I. a Benediktom XIII. Pápež abdikáciu odmietol. Po neúspešných rokovaniach sa Žigmund v novembri stiahol do Narbonne. Tu ho zastihlo posolstvo Ferdinanda I., ktorý v záujme vyriešenia schizmy dosiahol dohodu s pyrenejskými kráľovstvami o ukončení podpory Benedikta XIII. Ten po jej strate utiekol. Pyrenejské kráľovstvá dohodou z Narbonne uznali Kostnický koncil (13.12.1415).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Bitkou pri Azincourte (25.9.1415) sa obnovila Storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom. Luxemburgovci boli tradične viazaní na Francúzsko, dobré vzťahy však Žigmund mal aj s Anglickom. Práve preto pristúpil na ponuku vyslancov Karla VI. francúzskeho, robiť v tomto spore prostredníka. Vo februári 1416 sa vypravil do Paríža. Francúzsko sa potýkalo s duševnou chorobou Karla VI., oslabením kráľovskej moci a s tým spojenou občianskou vojnou. Žigmund v Paríži dosiahol minimálne výsledky a v apríli 1416 odchádza do Calais. Svoj pobyt vo Francúzsku využil aj inak, najímal si tu umelcov, zlatníkov a remeselníkov na stavbu kráľovského paláca v Budíne

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Na anglickej pôde ho privítal brat Henricha V. Humphrey z Glocesteru. Pokračujúc návštevou Canterbury a hrobu Thomasa Becketta vstúpil v máji 1416, ako prvý rímsko- nemecký kráľ do Londýna. V máji sa stal členom Podväzkového rádu (Henrich zrejme recipročne členom Dračieho rádu ). Ako dar svojim hostiteľom priniesol srdce a kus lebky sv. Juraja. Anglicko medzitým vyhlásilo krátkodobé prímerie s Francúzskom. V Paríži však nadobudla prevahu provojenská frakcia grófa z Armagnacu, ktorá Žigmundovým snahám o zmierenie kládla prekážky. Ten to považoval za zradu a ochladenie tradične dobrých vzťahov Luxemburgovcov a francúzskeho kráľovského rodu Valois. Ďalším dôvodom na ich ochladenie bola anexia ríšskych území a blokovanie rozhovorov v Perpignone. Dôsledkom týchto skutočností bolo podpísanie obranno-útočnej aliancie, stvrdenej dohodou z Canterbury (15.8.1416). Táto aliancia účinne ukončila tradičnú naviazanosť Luxemburgovcov na Francúzsko. Zmluva z Canterbury nikdy nedošla faktického naplnenia , nakoľko po odchode z Anglicka ( august 1416) Žigmunda naplno pohltili kontinentálne problémy. Pri svojom návrate sa nakrátko zastavil v Luxembursku, aby konsolidoval tunajšie pomery a v januári 1417 prichádza do Kostnice.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V období jeho neprítomnosti na koncile (1415-1417) neboli na Žigmundovu výslovnú žiadosť prijímané nijaké zásadné rozhodnutia. V septembri 1416 prichádza do Kostnice posolstvo Aragonského kráľa a v júni nasledujúceho roku posolstvo Kastílie. Nič už nebráni zosadeniu (26.7.1417) posledného z pápežov – Benedikta XIII. S jeho zosadením sa pred koncilom objavil nový problém – zvoliť najprv pápeža a potom reforma ( Taliani, Španieli a Francúzi ) alebo reforma cirkvi a potom voľba pápeža ( Žigmund a Nemci ). Presadil sa názor, že je potrebné najprv zvoliť pápeža. Konkláve sa konalo v Kupeckom dome v Kostnici (8.11.1417) a ako pápež z neho vyšiel Odo Collona, ako Martin V. Pápež chcel koncil čo najskôr uzavrieť, čo sa stretlo s kritikou, nakoľko koncil, až na niekoľko reformných dekrétov, nevyriešil reformu Cirkvi. Martin V. koncil v Kostnici slávnostne ukončil 22.4.1418.

 Koncil uznal Žigmundove zásluhy o vyriešenie schizmy a pápež mu daroval všetky desiatky v nemeckej ríši na obdobie jedného roka, povolil za uhorských biskupov menovať len ľudí ktorých určí kráľ – formou žiadosti pápežovi, benefíciá k týmto úradom dal do kompetencií kráľa a nikoho nebolo možné predvolať v cirkevných súdnych sporoch mimo Uhorsko. Tieto privilégiá hlboko zasahovali do práv rímskej kúrie v Uhorsku a kúria ani pápež ich nechceli rešpektovať.

 Po vyriešení európskych otázok sa Žigmund mohol vrátiť do Uhorska kde nebol dlhých sedem rokov. Vo februári 1419 prichádza do Bratislavy, kde je konfrontovaný s potrebou riešiť tureckú hrozbu na južných hraniciach Uhorska. Ešte počas konania koncilu sa obnovila vojna s Benátkami. Medzi jeho ďalšie problémy ktoré čakali na jeho návrat bolo riešenie sporu Poľska a Rádu nemeckých rytierov. Žigmund v tomto spore podporoval Poľsko, ako protislužbu poľského nezasahovania v Čechách.

 Turecká hrozba sa zatiaľ obmedzovala na občasné vpády na uhorské územie. V roku 1419 stojí Žigmund proti Turkom na Dunaji. Z tejto konfrontácie vzíde Veľkovaradínsky mier, uzavretý na 5 rokov ( mier bol ešte niekoľko krát predĺžený). V roku 1428 ho so svojim vojskom nájdeme pred pevnosťou Golubac, kde uhorské vojsko utrpelo porážku. Žigmund sa teda zameral na obranu a budoval líniu pohraničných pevností na južných hraniciach Uhorska. V roku 1427 opevnil Belehrad. Turci naďalej dotierali na uhorských hraniciach, to už však boli problémy, ktorých riešenie museli nájsť jeho nástupcovia.

 Kým Žigmund po dlhej neprítomnosti konsolidoval pomery v Uhorsku ( aj vo svojej vlastnej domácnosti – nevera manželky Barbory), musel riešiť aj obnovenú vojnu s Benátkami. V roku 1420 dobyli dalmátske prístavy a Uhorsku tak zostal len pás pobrežia medzi Istriou a Dalmáciou. Žigmund použil takmer súčasné metódy vysporiadania sa s problémom. Keď ich nebol schopný vojensky poraziť použil proti nim obchodné embargo. Nadviazal kontakty so Zlatou hordou ( súčasť Mongolskej ríše) o obnovení suchozemských obchodných ciest a podporoval obchodných protivníkov Benátok. Tlak na Benátky bol taký veľký, že benátsky senát v rokoch 1415 a 1419 rozhodol o atentáte na Žigmunda. V rokoch 1417 – 1423 boli Benátky kvôli embargu nútené zastaviť ražbu mincí. Až 1/3 svetovej produkcie medi a striebra pochádzala z Karpát, z oblasti pod vplyvom Žigmunda Luxemburského. Touto obchodnou politikou sa mu podarilo obmedziť benátsky vplyv v nemeckej ríši aj v Uhorsku.

 Tretím a rovnako závažným problémom bola situácia v Českom kráľovstve. Po upálení Jana Husa sa prostredie v krajine radikalizuje a chorľavejúci Václav IV. nedokáže túto situáciu riešiť. V snahe o upokojenie situácie usiloval o zrušenie kliatby nad husitmi. Situácia sa čoraz viac radikalizovala a vyvrcholila v roku 1419, keď vzbúrená chudoba pod vedením Želivského požadovala prepustenie stúpencov kalicha. Starosta (purkmistr) to však odmietol, čo vyústilo do pražskej defenestrácie 30.07.1419 ( kráľovi verných konšelov Nového Mesta pražského vyhodili von oknom ). Keď sa Václav IV. o tejto udalosti dozvedel, údajne sa tak rozčúlil, že 16.8.1419 skonal na mŕtvicu. Žigmund tak zostal jediným a posledným luxemburským následníkom českého trónu.

 Na počudovanie jeho súčasníkov sa Žigmund po oznámení bratovej smrti neponáhľal do Čiech ale zamieril na juh, proti Turkom (1419). Do Čiech, na snem šľachty do Brna prišiel až v decembri toho roku. Vládu nad krajinou dočasne zveril vdove po Václavovi IV. Žofii ( dala sa pod ochranu Žigmunda a pochovaná je v Dóme sv. Martina v Bratislave) a šľachtickej rade. Stavy podmieňovali prijatie Žigmunda za kráľa, povolením prijímať pod obojím. V januári 1420 je Žigmund na ríšskom sneme vo Vratislavy, kde sa rozhodovalo o vojenskej pomoci z ríše proti husitom a spor Poľska s Rádom nemeckých rytierov. Nakoľko husiti obsadili Prahu Žigmund usúdil, že mierový dohovor s nimi nie je možný a začal sa chystať na vojnu.

 Od tohto rozhodnutia sa odvíjalo aj riešenie problémov Rádu nemeckých rytierov a Poľska. Žigmund potrebujúc podporu z Ríše sa postavil proti Poľsku. V marci 1420 dal popraviť 23 vratislavských mešťanov, za podporu husitov. S podporou pápežského legáta nechal vyhlásiť krížovú výpravu do Čiech. Tento počin vyvolal v Čechách rozhorčenie a od Žigmunda odpadla značná časť českej šľachty.

 V apríli 1420 vtiahol zo Sliezska do Čiech. Obsadil Hradec Králové, v máji vstúpil do Kutnej hory a Mělníka, zastavil sa na Karlštejne ( odkiaľ odviezol poklady) a utáboril sa pred Prahou pri Zbraslavskom kláštore. Hradný gróf pražského hradu (purkrabí) Čenek z Vartenberka ho vydal Žigmundovi. Medzitým sa husiti zmocnili Hradce Králové a prerušili Žigmundove zásobovacie trasy do Sliezska. Z ríše prišiel Meissenský markgróf Fridrich, ktorý bojoval v bitke pri Vítkove, kde boli ríšske a uhorské vojská porazené. Žigmund majúc v rukách pražský hrad to využil a nechal sa 28.7.1420 korunovať českým kráľom.

 Proti husitom bolo vyhlásených päť krížových výprav a ani jedna z nich nebola úspešná. Táto séria neúspešných ťažení súvisela s novou bojovou taktikou, ktorú husiti pod vedením Jana Žižku zaviedli do vojenstva – vozová hradba ako aj s obrovským nadšením husitských vojakov. Svoju nespornú úlohu zohrala aj propaganda, ktorá vykreslila Žigmunda ako stelesnenie Antikrista. V tejto atmosfére sa na jar 1421 stretol zemský snem v Čáslavi, na ktorom česká šľachta Žigmunda odmietla, moravská, sliezska a lužická ho však prijala. Tento snem ukázal názorovú roztrieštenosť šľachty Zemí koruny českej.

 Už počas konania snemu sa začala druhá krížová výprava. Okrem mohučského sa jej zúčastnili všetci kurfirsti, ktorí sa chceli vymedziť voči kráľovi. Podporu výprave prejavili aj ríšske mestá. Žigmund, ak chcel aspoň naoko zachovať zdanie jednoty musel s výpravou súhlasiť. Kvôli slabej koordinácii skončila výprava nezdarom. Jedna časť ríšskeho vojska vytiahla z Chebu na Prahu a Žatec v očakávaní Žigmunda a Albrechta V. Habsburského ( tí však slávili svadbu Alžbety Luxemburskej s Albrechtom ), ktorí však nedorazili. Vojsko sa dalo na ústup. Ríšska armáda už nebola v Čechách keď sa Žigmund dostal na Moravu, na sneme v Brne požadoval vypovedanie zmlúv s husitmi a odvolanie pražských artikúl. Žigmund tiahol na Jihlavu, obsadil Kutnú horu, ktorú po príchode Žižku nechal vypáliť a ustúpil na Moravu. 

 Tretia výprava vedená Fridrichom I Brandenburským postúpila k českým hraniciam aby oslobodila obliehaný Karlštejn. Nakoniec sa však bez boja stiahla. V júli 1427, v rámci štvrtej krížovej výpravy vtiahol tervírsky arcibiskup Otto do Tachova a začal obliehať Střibro. Keď sa však priblížil Prokop Holý s husitmi, vojsko sa dalo na útek.

 Nakoľko samotné husitské hnutie bol názorovo nejednotné obrátil sa Žigmund na umiernených husitov pod vedením Prokopa Holého. S kráľom sa stretli v Bratislave, kde Prokop Holý obhajoval pražské artikuly ( slovo Božie slobodne kázané, prijímanie pod obojím – telo a krv, trestanie ťažkých hriechov, odstránenie svetského panovania cirkvi ). Husiti požadovali aby Žigmund prijal ich vieru, čo ten striktne odmietol. Na oplátku požadoval aby sa husiti podriadili nastávajúcemu koncilu. Stretnutie situáciu nevyriešilo, ale podarilo sa uzavrieť prímerie. Husiti aj naďalej trvali na pražských artikuloch.

 Pre uhorského kráľa Žigmunda boli veľmi nepríjemnou pripomienkou husitských vojen, ktoré prenikli do jeho kráľovstva, tzv spanilé jazdy. Husiti sa do Uhorska spravidla dostávali tzv. Českou cestou. V roku 1431 sa spanilá jazda rozdelila na dva prúdy, jeden mieril cez Jablunkovský priesmyk do Žiliny. Druhý prúd od Uherského Brodu, cez Biele Karpaty na Považie, kde sa spojili. Ďalej pokračoval cez Liptov, Turiec, Prievidzu, Topoľčany a Nitru, kde sa pre nezhody v husitskom tábore rozpadla. V tom istom roku husiti zaútočili cez Malopoľsko a došli až k Levoči.

 V atmosfére ohrozenia svojho zázemia, ktoré bolo v Uhorsku Žigmund plánoval ďalšiu krížovú výpravu. Tú viedol kardinál Guliano Cesarini a Fridrich I. Brandenburský a skončila útekom od Domažlic ( 14.3.1431).

 Súbežne s husitskými vojnami bol na rok 1430 zvolaný cirkevný snem do Bazileje (1431-1445). Zvolal ho Martin V., ktorý však zomrel, čo koncil o rok oddialilo a (23.7.1431) otváral ho kardinál Cesarini z poverenia pápež Eugena VI. Ten na rozdiel od svojho predchodcu nebol diplomatom a nemal skúsenosti z vysokej politiky. Bitka pri Domažliciach silno rezonovala aj na koncile a práve Cesarini sa zasadzoval za dohodu s husitmi, ktorých nebolo možné poraziť vojensky. Pozvanie dostali aj zástupcovia husitov, čo sa nepáčilo novému pápežovi a chcel koncil rozpustiť. Vznikol spor koncilových otcov a pápeža Eugena VI. Situáciu znovu upokojoval Žigmund ( listami, na koncile nebol ) najmä z dôvodu, že sa chystal odísť do Talianska a presvedčiť pápeža aby prišiel na koncil. Ďalšou a nemenej dôležitou bola jeho návšteva Ríma, kam sa vydal po korunu rímsko – nemeckého cisára.

 V novembri 1431 prijal v Miláne železnú korunu Lombardie. Odtiaľ cez Paicenzu, Parmu a Luccu odišiel do Sieny. Tu sa však stal obeťou zmenenej aliančnej politiky Florencie, ktorá sa stala spojencom Benátok. Žigmund tak v Siene strávil 10 mesiacov v obkľúčení (1432-1433). Za sprostredkovania pápeža dosiahol na jar 1433 neutralitu Benátok a už nič nebránilo jeho ceste do Ríma. 31.5.1433 bol pápežom Eugenom VI. korunovaný za rímsko – nemeckého cisára.

 Jediný ústupok, ktorý koncil vo veci husitov urobil bolo prijímanie kalicha aj veriacim. Štyri pražské artikuly mali byť predmetom ďalších rokovaní. Rokovania v Bazileji aj v Prahe boli zdĺhavé a ľudia v Čechách už boli vojnou unavení. ( výnimku tvorilo len radikálne krídlo husitov – sirotci). 30.5.1434 sa pri Lipanoch v stredných Čechách uskutočnila bitka medzi radikálnym krídlom husitov a umiernenou frakciou kališníkov a katolíkmi. Bitka mala krvavé vyvrcholenie, keď víťazi zlikvidovali jadro radikálnych husitov. Časť z tých čo prežili odišla do zahraničia ako žoldnieri, dokonca aj v Žigmundových službách. Husitské vojny však skončili.

 Po bitke pri Lipanoch sa politická situácia upokojila, čo Žigmundovi uľahčilo rokovania o jeho prijatí českej koruny. V júli 1436 predsedal slávnostnému vyhláseniu kompaktát ( dohovor husitov s koncilom v Bazileji) v Jihlave. Snem českej šľachty prerušili, aby ríšsky kancelár Gašpar Šlik, mohol z Bratislavy doniesť české korunovačné klenoty. Tie Žigmund odviezol do Uhorska v roku 1420. Žigmund Luxemburský bol 14.8.1436 slávnostne korunovaný českým kráľom. Síce dosiahol svoj cieľ, ale bol to starý a chorý muž. Nápor Turkov sa v Uhorsku (1436) podarilo odraziť. Nakoľko však Žigmundova vláda v Čechách nebola pevná rozhodol sa pre návrat do Uhorska. Prahu slávnostne opustil 11.11.1436. Jeho zdravotný stav sa však zhoršoval. Sprievod prišiel do Znojma kde ho vítala dcéra Alžbeta s manželom Albrechtom rakúskym. Žigmund cítiac blížiaci sa koniec vyzval českú šľachtu aby Albrechta uznala za českého a uhorského kráľa. 9.12 1437 Žigmund Luxemburský, cisár rímsky, kráľ uhorský, český a lombardský zomrel na Znojemskom hrade. Do Uhorska, ktorému vládol pol storočie sa mu už živému vrátiť nepodarilo. Pochovaný bol vo Veľkom Varadíne pri hrobe Ladislava I. ktorého obdivoval.

 Žigmundove záujmy a diplomatická angažovanosť siahala od Dánska na severe po Taliansko a Španielsko na juhu, od Anglicka na západe po mongolskú ríšu na východe. Široké pole pôsobnosti pre jedného muža, ktorý žil v dobe veľkých zmien. Žigmund Luxemburský bol vysokej postavy, ryšavých vlasov i brady, ktorú si pestoval v úcte k uhorskej tradícii. Bol nie veľmi úspešný vojvodca ale bol brilantný diplomat. Pragmatik, sústredený na dosiahnutie cieľa, ale rozptyľovaný úlohami ktoré vyžadovali jeho pozornosť. Vzdelaný a scestovaný muž, ktorý bol síce synom stredoveku ale niektoré jeho koncepcie a plány obstáli a v budúcnosti došli naplnenia. ( podunajská monarchia ). Milovník dobrého jedla, vína a žien, neochvejný obranca jednoty Cirkvi a kráľovského majestátu. Úspešný politik aj líška ryšavá. Rozporuplný muž žijúci v rozporuplnej dobe. Pokúšal sa obstáť proti Turkom, no ich hrozbu sa mu natrvalo odstrániť nepodarilo. Žigmund bol najvýznamnejším panovníkom svojej doby a nesporný dedič diplomatického talentu svojho otca Karla IV.

Literatúra k téme:

Wilhelm Baum: Císař Zikmund

CT: Historie .cs Hus a Zikmund

www. magistra – historia.sk : Husitské spanilé jazdy na Považí

Zuzana Sitárová

Zuzana Sitárová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vyštudovaná historička so záujmom o aktuálne politické dianie, dejiny, prírodu, cestovanie, poéziu, prózu a miesto človeka v dnešnom svete. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu