Život starého stromu alebo starý strom rozpráva

Autor: Zuzana Sitárová | 7.5.2016 o 18:54 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  268x

Milujme, chráňme a starajme sa o naše lesy, veď sme súčasťou a nie pánom prírody. Vážme si matku prírodu, lebo v konečnom dôsledku to nie je príroda a lesy, ktoré potrebujú nás - ľudí, ale sme to my - ľudia, ktorí ich potrebujeme.

Bolo to dávno. Moje mesto  bolo len malo dedinkou v hlbokom lone hôr, nie ako dnes, keď jedinou zeleňou v ňom je môj rodný park. Mojou spoločnosťou býval šum  hlbokého lesa , tiché rozhovory a dávno stratené tajomstvá matky prírody. Túto hĺbavú samotu  z času na čas prerušili tiché  a opatrné kroky divej zveri. Pokoj a mier môjho sveta v príjemnom prítmí starších bratov mi dovolil snívať, a pokladal som ho za večný. Z malého semiačka, ktoré sa strácalo  v hlbokom podraste divého lesa sa stal  časom mladý a štíhly stromček. Popod moje mohutnejúce konáre  prešli desaťročia a s nimi aj stále odvážnejší človek. Môj  prvý človek, ktorého som v tichom šere lesa  uvidel bol  akýsi jazdec, ktorý sa divo hnal za vyplašenou laňou. Prešli roky kým som videl ďalšieho človeka. Už to nebol jazdec a ja som už tiež nebol mladý a štíhly stromček. Moje konáre zmohutneli a moji starší bratia boli čoraz viacej  tlačení k zemi  pribúdajúcimi rokmi.

Ako čas plynul stal som sa jedným z najstarších stromov v širokom okolí. Moju korunu vyhľadávali vtáky, lebo čnela najbližšie k hrejivému slnku. Hĺbavý pokoj lesného kráľovstva znenazdania prerušil hrmot prichádzajúci kdesi od zeme. To znovu človek zamieril do týchto končín. Nebol však len prechádzajúci. Píly sa zahryzli do mojich bratov a ja som ešte dlho po ich odchode  počul nárek spustošeného lesa. Človek sa však vrátil. Môj les už nebol hlboký a ja sám,  kedysi stojaci v jeho hlbinách, som sa ocitol na jeho samom okraji. Prvý krát vo svojom  dlhom živote som videl jasné slnečné svetlo a zelené pastviny.Bolo to niečo nádherné , kam oko dovidelo  preháňali sa stáda kráv a koní.  Stále som smútil  za svojim lesom , no to čo prišlo bolo rovnako nádherné.

Nič krásne však netrvá večne. Tam kde bola lúka a pastviny sa znenazdania začali objavovať malé domčeky, boli také zvláštne, a ľudia do nich odchádzali na noc. No ľudí a rovnako aj domčekov pribúdalo, boli čoraz väčšie  a boli z dreva. Sekery a píly sa  znovu zahryzli do môjho lesa. Znovu som počúval nárek  svojich umierajúcich bratov a videl príchod  nových a nových ľudí.  Ani som sa nenazdal a zostal som sám. Okolo mňa vyrastali tie smiešne krabice v ktorých ľudia bývali, a ja som sa konečne stretol s osudom mojich bratov. Z jedného urobili lavičku, cez kedysi divoký potok  plný rýb,  iný skončil ako telegrafný stĺp, či ako palivo  na kúrenie  aby ochránil ľudí pred mrazom.

Roky išli a ja som starol a mohutnel. Ľudia prichádzali a odchádzali, a svet okolo mňa sa menil na nepoznanie. Už som si ani nepamätal  kedy som mal naposledy  po svojom boku  niektorého zo svojich bratov. Dlho, veľmi dlho ma obklopoval len človek. Z lúky sa postupne stalo pole a nakoniec predmestie  akéhosi obrovského mesta. Jedného dňa pod mojimi koreňmi pribudla lavička a mojimi spoločníkmi sa postupne stávali nie len vtáky sídliace v mojej korune, ale aj ľudia  hľadajúci odpočinok  po náročnom dni  v pralese z betónových budov.  Počas teplých letných dní  sa pod mojimi konármi hrávali  deti  a ich smiech  rozoznel hladné vtáčence ukryté v mojej zeleni.

S príchodom človeka sa môj svet zmenil ešte raz. Bolo to na jeseň, krátko pred tým  ako zem zahalí biela prikrývka, keď mi akýsi neznámi priniesli spoločnosť. Okolo mňa začal vyrastať mladý les. Keď napadol prvý sneh ukladal som sa na svoj zimný spánok s nádejou,  že nová jar bude veselšia a krajšia ako tie predošlé. S prvými hrejivými lúčmi  jarného slnka a štebotom vtákov  stavajúcich si hniezda v korunách  som sa prebral aj ja. Videl som mladučký les, ktorý časom zmohutnie a ktorý ma na krátky okamih vrátil do hlbokých lesov z ktorých som ako semiačko vzišiel. Bol som šťastný  a miesto kde som vystrčil zo zeme  prvý zelený lístok, ktoré som miloval, som mohol znovu nazývať svojim domovom.

Mladý les časom zmohutnel  a ja som viacej zostarol. Nie je to však smutná staroba. Je to staroba spojená s múdrosťou, ktorá mi umožňuje  predávať svoj príbeh ďalej nie len nezbedným vtáčatám šantiacim v mojich konároch ale aj mojim bratom, ktorí poskytujú unavenému človeku modernej doby toľko potrebný tieň a pokoj. Spolu s nimi šumím svoj príbeh o ľuďoch a stromoch novým generáciám  a pevne verím že tento príbeh budeme všetkým šumieť  naveky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?